Skutočne dávali starí Rimania kresťanov zaživa zožrať levom? A naozaj Nero podpálil Rím?
Áno, je pravda, že starí Rimania popravovali kresťanov ukrutnými spôsobmi, vrátane hádzania levom v aréne. Tieto popravy slúžili ako verejná zábava pre masy, podobne ako gladiátorské zápasy. Kresťania boli vnímaní ako nebezpečná a podvratná sekta, ktorá odmietala uctievať rímskych bohov a cisára.
Hlavný dôvod nepriateľstva rímskych elít voči kresťanom bol ten, že kresťanstvo prišlo s myšlienkou monoteizmu (viery v jedného Boha) a odmietalo uctievanie rímskych bohov a cisára ako božstva. V rímskej spoločnosti, kde bol kult cisára kľúčovým prvkom štátnej ideológie a stability, to bolo považované za velezradu. Kresťania navyše odmietali slúžiť v armáde a nemiešali sa do politiky, čo bolo pre Rimanov nepochopiteľné. Tieto myšlienky boli pre rímske vládnúce vrstvy, ktoré si zakladali na tradíciách a štátnom náboženstve, skutočne nebezpečné.
Cisár Nero a požiar Ríma
Nie je pravda, že Nero podpálil Rím, ale obvinenie voči nemu pretrvávalo po stáročia. Požiar v roku 64 n. l. bol obrovská katastrofa, ktorá zničila takmer tri štvrtiny mesta. Nero sa v tej dobe nachádzal v letnom sídle neďaleko Ríma. Keď sa dozvedel o požiari, okamžite sa vrátil a začal organizovať pomoc. Povesť, že Nero podpálil Rím, sa začala šíriť najmä po jeho smrti, kedy už bol ľahkým terčom. Nero z požiaru obvinil kresťanov, čo bol dobrý dôvod na to, aby spustil proti nim prenasledovanie a pogromy. Sám Nero stratil počas požiaru drahocenné zbierky umeleckých diel. Keby dal Rím zapáliť on, iste by svoje umelecké poklady najprv evakuoval do bezpečia.
Prečo bol požiar taký devastujúci? Staroveký Rím bol postavený z dreva a mal úzke uličky. Mesto bolo preľudnené a neexistovali žiadne požiarne hydranty ani hasičské jednotky v modernom zmysle slova. Keď požiar vypukol, rýchlo sa šíril a nebolo ho možné účinne uhasiť.
Je pravda, že Nero nechal po požiari znova postaviť Rím novým, bezpečnejším a modernejším spôsobom. Nové ulice boli širšie, domy sa stavali z menej horľavých materiálov a nechávali sa medzi nimi väčšie medzery, aby sa predišlo šíreniu ďalších požiarov. Tieto rozsiahle stavebné práce však vyžadovali obrovské výdavky zo štátnej pokladnice a prispeli k nepopularite cisára.
Nero ako cisár
Nerova vláda bola plná intríg a násilia - podobne ako vlády iných rímskych cisárov. Je pravda, že najprv vôbec nemal záujem stať sa cisárom a radšej sa venoval pretekom konských záprahov, hrám a zábavkám. Zaujímal sa o umenie, spieval a chcel byť básnikom a hudobníkom. Jeho cesta na trón bola zložitá. Viedla ho po nej jeho matka Agrippina, ktorá chcela, aby sa stal cisárom - aby to docielila, vydala sa za cisára Claudia (ktorého neskôr zrejme otrávila) a pravdepodobne dala otráviť aj pôvodného následníka trónu - Claudiovho syna Britannika.
Nero sa spočiatku snažil vládnuť spravodlivo a venoval sa verejným prácam, ako napríklad výstavbe akvaduktov. Postupom času sa však stával čoraz viac krutým a despotickým. Dal popraviť svoju vlastnú matku a prvú manželku (neskôr po rozvode), a to ho urobilo neobľúbeným u rímskeho ľudu. Keď sa k nemu dostali správy o vzbure v rímskych provinciách a armáda sa postavila proti nemu, utiekol z Ríma a spáchal samovraždu. Nero nebol jediným despoticky ukrutným cisárom v rímskych dejinách - pripomeňme si aspoň Caligulu.
Caligula (vládol 37-41 n. l.) bol rímsky cisár, ktorý sa dá nespochybniteľne diagnostikovať ako "šialenec". Prvé roky vládol dobre, ale po ťažkej chorobe sa jeho správanie radikálne zmenilo. Mal chorobnú sebalásku a veril, že je boh. Známym príkladom jeho bizarného správania je, že chcel svojho koňa Incitata vymenovať za konzula, čo však bola nevinná zábavka oproti iným jeho výčinom. Bol extrémne krutý a rád sa pozeral na mučenie a popravy. Tieto črty by sa dali označiť za psychopatické.
Nero (vládol 54-68 n. l.) počas svojej vlády nechal zavraždiť vlastnú matku, exmanželku a mnoho iných ľudí, ktorých považoval za hrozbu, vrátane skutočných sprisahancov - zbaviť sa včas potenciálne nebezpečných ľudí však bola v tej dobe štandardná forma správania rímskych cisárov, a odniesli si to aj mnohí nevinní. Jeho túžba po moci a sebaprezentácii bola enormná. Na druhej strane mal umelecké sklony a venoval sa hudbe, spevu a herectvu, čo v tej dobe nebolo pre cisára typické. Jeho správanie bolo impulzívne a nevyspytateľné.
Okrem iného, cisár Nero nariadil slávnemu filozofovi a dramatikovi Senecovi, aby spáchal samovraždu. Seneca bol jeho bývalý učiteľ a vplyvný poradca - aj vďaka tomu nahromadil Seneca obrovský majetok. Dôvodom bolo Senecovo údajné zapojenie do Pisonovho sprisahania v roku 65 n.l., ktorého cieľom bolo Nera zabiť a dosadiť na trón Gaia Calpurnia Pisa. Je pravda, že Senecova úloha v sprisahaní zostáva nejasná. Nero ho obvinil a donútil k samovražde. Pravdepodobne sa ho obával aj pre jeho vplyv, bohatstvo a postavenie. Po rokoch, kedy mal Seneca na Nera veľký vplyv, chcel sa od neho oslobodiť. Popravy boli pre rímskych cisárov bežný spôsob, ako si udržať absolútnu moc a odstrániť potenciálnych rivalov.
Víťazstvo kresťanstva v Ríme
Nakoniec kresťanstvo v Ríme zvíťazilo. Toto víťazstvo nie je len výsledkom jedinej udalosti, ale dlhého procesu. Napriek prenasledovaniu sa kresťanstvo šírilo medzi chudobnejšími vrstvami obyvateľstva a získalo si mnohých stúpencov. Jeho posolstvo o rovnosti, láske a nádeji bolo pre mnohých atraktívne. Dôrazom na skromnosť, milosrdenstvo a cnostný život bolo kresťanstvo protipólom rímskych orgií, brutality a pompézneho obžerstva. Kľúčovým momentom bol rok 313 n. l., keď cisár Konštantín I. vydal Milánsky edikt, ktorý zaručoval náboženskú slobodu. O niečo neskôr, v roku 380 n. l., cisár Theodosius I. vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo Rímskej ríše.