Prečo je atómová vojna v 21. storočí takmer vylúčená? A prečo nás atómovou vojnou médiá strašia?
Atómová vojna je v 21. storočí extrémne nepravdepodobná vzhľadom na dôsledky. Stále platí princíp vzájomne zaručeného zničenia (MAD – Mutual Assured Destruction). To znamená, že ak by jedna strana zaútočila jadrovými zbraňami, druhá by bola schopná odvetiť s dostatočnou silou na zničenie útočníka. Výsledkom by bolo katastrofálne zničenie oboch strán a pravdepodobne aj celej našej civilizácie, či dokonca planéty. Politické elity si uvedomujú tieto dôsledky a majú silný záujem vyhnúť sa priamemu konfliktu, ktorý by ich samotné a ich postavenie ohrozil. Ich prioritou je udržanie moci a bohatstva, čo by jadrová vojna jednoznačne znemožnila.
Zmenila protiraketová obrana atómovú rovnováhu?
Zlepšenie protiraketovej obrany (PRO) má potenciál narušiť "atómovú rovnováhu", ale v praxi je jej vplyv na MAD zatiaľ obmedzený. Systémy PRO sú navrhnuté na zachytenie obmedzeného počtu útočiacich rakiet, nie na masívny útok tisícok hlavíc.
Hypoteticky, keby po sebe USA a Rusko vystrelili rakety s jadrovými hlavicami, napríklad ponad Severný pól:
Percento zničenia protiraketovou obranou: V súčasnosti neexistuje systém PRO, ktorý by dokázal zničiť blížiacu sa vlnu stoviek alebo tisícok jadrových hlavíc. Úspešnosť by závisela od mnohých faktorov, vrátane typu rakiet, počtu vystrelených hlavíc, trajektórie letu a sofistikovanosti obranných systémov. Súčasné systémy PRO (ako napríklad americký GMD – Ground-based Midcourse Defense) sú navrhnuté na obranu proti obmedzenému počtu medzikontinentálnych balistických rakiet (ICBM) z "darebáckych" štátov, nie proti plnohodnotnému arzenálu veľmocí. Odhaduje sa, že v prípade rozsiahleho útoku by ich účinnosť bola veľmi nízka, možno len jednotky percent, ak vôbec.
Raketa s jadrovou hlavicou zničená počas letu predstavuje hrozbu? Áno, predstavuje. Aj keď by nedošlo k jadrovej explózii (ktorá vyžaduje veľmi špecifické podmienky detonácie), rozptýlenie rádioaktívneho materiálu z rozbíjajúcej sa hlavice by mohlo spôsobiť kontamináciu územia pod trajektóriou letu. To by mohlo viesť k vážnym zdravotným problémom a dlhodobému znečisteniu.
Priebeh letu rakety s jadrovou hlavicou
Priebeh letu medzikontinentálnej balistickej rakety (ICBM) s jadrovou hlavicou sa delí na tri hlavné fázy:
Fáza štartu (Boost Phase):
Trvanie: Niekoľko minút (3-5 minút).
Výška: Raketa rýchlo stúpa do výšky niekoľkých stoviek kilometrov.
Rýchlosť: Dosahuje extrémne vysoké rýchlosti, často vyše 20-25 Mach (približne 24 000 – 30 000 km/h). Toto je najlepšia fáza na pokus o zachytenie, pretože raketa je veľká, horiaca a má pevnú trajektóriu, no je to extrémne náročné pre krátkosť času.
Stredná fáza letu (Midcourse Phase):
Trvanie: Najdlhšia fáza, typicky 20-25 minút.
Výška: Raketa (alebo skôr už jej hlavice a klamné ciele) letí vo vesmíre po balistickej trajektórii, dosahujúc výšky 800 až 1200 kilometrov (v apogeu). Hlavice sú vo vákuu a pohybujú sa v podstate ako satelity.
Rýchlosť: Udržuje vysokú rýchlosť dosiahnutú v prvej fáze, pohybujúc sa rýchlosťou rádovo 20-25 Mach.
Fáza opätovného vstupu (Terminal Phase):
Trvanie: Niekoľko desiatok sekúnd až minúta.
Výška: Hlavice opätovne vstupujú do zemskej atmosféry vo výškach od približne 100 km až po dopad.
Rýchlosť: Spomaľujú v dôsledku odporu vzduchu, ale stále sú extrémne rýchle, dosahujúce rýchlosti 5-10 Mach. Toto je posledná šanca na zachytenie, ale kvôli rýchlosti a nízkej výške je to veľmi náročné.
Počty jadrových hlavíc a nosičov
Nasledujúce čísla sú orientačné a pochádzajú z verejne dostupných zdrojov (napr. SIPRI, Federation of American Scientists – FAS), pričom je dôležité poznamenať, že presné údaje sú štátnym tajomstvom a neustále sa menia. K júnu 2024 sú odhady takéto:
Vysvetlivky:
Celkový počet hlavíc: Zahŕňa strategické aj taktické hlavice, a tiež tie, ktoré sú vyradené a čakajú na demontáž.
Strategické hlavice: Určené na údery proti vzdialeným cieľom, často rozmiestnené na ICBM, SLBM a bombardéroch.
Taktické hlavice: Určené na použitie na bojisku proti menším cieľom, často s menšou silou.
Nosiče:
ICBM (Intercontinental Ballistic Missiles): Medzikontinentálne balistické rakety odpaľované zo sila alebo mobilných platforiem na zemi.
SLBM (Submarine-Launched Ballistic Missiles): Balistické rakety odpaľované z atómových ponoriek. Ponorky sú považované za najmenej zraniteľnú časť jadrovej triády.
Strategické bombardéry: Lietadlá schopné niesť jadrové bomby a strely s plochou dráhou letu.
Poznámka k Číne: Čína prechádza výraznou modernizáciou a expanziou svojho jadrového arzenálu. Jej čísla sú menej transparentné a rýchlo rastú.
Záujem politických elít a riziko menších štátov
Záujem politických elít: Vo všeobecnosti sa dá predpokladať, že politické elity ani jednej z troch jadrových mocností nemajú záujem zničiť svet. Jadrová vojna by zničila ich mocenské pozície, finančné zabezpečenie a v konečnom dôsledku aj ich životy. Ich prioritou je udržanie stability (z ich pohľadu), maximalizácia vplyvu a bohatstva, čo je v rozpore s akýmkoľvek jadrovým konfliktom. Sú si plne vedomí katastrofálnych následkov.
Riziko menších štátov (napr. India a Pakistan): Áno, jadrové zbrane v rukách menších, regionálne znepriatelených štátov (ako India a Pakistan) predstavujú významné riziko.
Nižšia stabilita: Regionálne konflikty sú časté a môžu eskalovať rýchlejšie ako globálne konflikty medzi veľmocami.
Menšia zodpovednosť?: Hoci aj tieto štáty si uvedomujú riziko, menší rozsah a regionálna povaha konfliktu by mohla viesť k chybnému úsudku alebo eskalácii, ktorá by teoreticky mohla prekročiť regionálne hranice a mať globálne dôsledky (napr. jadrová zima).
Menšie arzenály: Ich arzenály sú menšie ako arzenály veľmocí, ale aj obmedzený jadrový konflikt by mal devastujúce dôsledky na daný región a potenciálne aj na globálnu klímu a poľnohospodárstvo.
Je strašenie jadrovou vojnou len ďalšia mediálna senzácia?
Čiastočne áno, ale nie výlučne.
Senzácia v médiách: Médiá majú tendenciu zveličovať a dramatizovať správy, aby prilákali pozornosť. "Strašenie" jadrovou vojnou môže byť často vnímané ako snaha o senzáciu a dodávanie negatívnych informácií verejnosti, pretože strach predáva.
Reálne riziko: Napriek tomu je dôležité uvedomiť si, že riziko jadrovej vojny, hoci nízke, existuje. Chyba v úsudku, technická porucha, kybernetický útok alebo regionálny konflikt, ktorý sa vymkne kontrole, môžu viesť k neúmyselnej eskalácii. Existencia jadrových zbraní sama o sebe predstavuje trvalé riziko. Preto je diskusia o nich, hoci občas prehnane dramatická, opodstatnená.
Je možné úplné jadrové odzbrojenie v 21. storočí?
Úplné jadrové odzbrojenie v 21. storočí je mimoriadne nepravdepodobné, takmer utópia, z viacerých dôvodov:
Geopolitické záujmy: Jadrové zbrane sú pre jadrové mocnosti vnímané ako kľúčový nástroj národnej bezpečnosti a odstrašovania. Žiadna z veľmocí sa ich nechce vzdať, pokiaľ si nebude istá, že aj ostatné štáty urobia to isté a že sa neobjavia nové hrozby.
Nedôvera: Medzi hlavnými jadrovými mocnosťami (USA, Rusko, Čína) panuje hlboká nedôvera. Bez rozsiahlych, overiteľných a záväzných dohôd o kontrole zbraní by sa žiadna z nich nechcela vzdať svojho arzenálu ako prvá.
Nešírenie: Existujú obavy, že ak by sa veľmoci vzdali svojich zbraní, iné štáty by sa mohli pokúsiť o ich získanie, čo by mohlo viesť k proliferácii.
Náklady na verifikáciu: Overenie úplného jadrového odzbrojenia by bolo extrémne nákladné a náročné, vyžadovalo by si bezprecedentnú medzinárodnú spoluprácu a transparentnosť.
Pravdepodobnejší scenár je pokračovanie v úsilí o znižovanie jadrových arzenálov a lepšiu kontrolu zbraní, ale úplná eliminácia jadrových zbraní zostáva v dohľadnej budúcnosti nereálnou ambíciou.
Jadrové odstrašenie ako paradox mieru
Táto myšlienka je základom teórie jadrového odstrašenia (nuclear deterrence). Teória tvrdí, že krajiny s jadrovými zbraňami sa neodvážia zaútočiť jedna na druhú (ani konvenčnými zbraňami vo veľkom rozsahu), pretože si uvedomujú, že by to viedlo k ich vlastnému zničeniu prostredníctvom jadrovej odvety. Strach z nepredstaviteľných následkov jadrovej vojny vytvoril akúsi "jadrovú tabu" alebo normu, ktorá odrádza od priamej konfrontácie medzi veľmocami.
V podstate to znamená:
Žiadna strana nemôže "vyhrať" jadrovú vojnu, pretože cena je pre obe strany neprijateľná.
Toto poznanie vedie k extrémnemu opatrnosti pri akýchkoľvek krokoch, ktoré by mohli eskalovať konflikt.
Odborné štúdie a diskusia
Áno, k tejto téme existuje množstvo odborných štúdií, teórií a rozsiahla literatúra v oblasti medzinárodných vzťahov, bezpečnostných štúdií a politológie. Jadrové odstrašenie je jedným z najviac skúmaných konceptov v týchto disciplínach.
Niektoré kľúčové body a názory z akademických kruhov:
Konsenzus o MAD: Väčšina odborníkov sa zhoduje na tom, že princíp MAD bol a je efektívnym odstrašujúcim prostriedkom. Príklady ako Kubánska raketová kríza (1962) sú často uvádzané ako dôkaz, kde sa obe strany ocitli na pokraji jadrovej vojny, no nakoniec ustúpili práve pre vedomie vzájomného zničenia.
Teória racionálneho aktéra: Jadrové odstrašenie predpokladá, že aktéri (štáty) sú racionálni a vedia si vyhodnotiť náklady a prínosy svojich akcií. Ak sú náklady (úplné zničenie) príliš vysoké, akákoľvek agresia sa stáva iracionálnou.
Problémy a kritika: Hoci je teória jadrového odstrašenia všeobecne prijatá, má aj svojich kritikov a čelí výzvam:
Náhodná vojna: Riziko technickej poruchy, ľudskej chyby alebo mylného úsudku môže viesť k neúmyselnej eskalácii.
Neracionálni aktéri: Čo ak sa k jadrovým zbraniam dostane štát alebo aktér, ktorý nie je považovaný za racionálneho a nehrá podľa pravidiel MAD? (Napr. obavy z KĽDR).
Problém s verifikáciou: Je ťažké "dokázať", že sa niečo nestalo (t.j., že jadrové zbrane zabránili vojne). Je to skôr záver vyvodený z absencie rozsiahleho konfliktu medzi jadrovými mocnosťami.
Stabilita-nestabilita paradox: Niektorí teoretici tvrdia, že zatiaľ čo jadrové zbrane môžu zabrániť rozsiahlej vojne, môžu paradoxne zvyšovať pravdepodobnosť menších (konvenčných) konfliktov alebo kríz, pretože jadrové mocnosti sa cítia "bezpečne" pred priamou odvetou.
Druhý úder: Kľúčovou súčasťou odstrašenia je schopnosť druhého úderu – teda schopnosť odvetiť aj po tom, čo bola krajina zasiahnutá prvým jadrovým útokom. Ak by jedna strana stratila túto schopnosť (napr. vďaka super-účinnej PRO), rovnováha by sa narušila.
Medzi popredných teoretikov, ktorí sa venovali jadrovému odstrašeniu, patria napríklad Thomas Schelling (Nobelova cena za ekonómiu za prínos k teórii hier, ktorá má uplatnenie v odstrašovaní) a Kenneth Waltz (ktorý rozpracoval teóriu neorealizmu a obhajoval názor, že jadrová proliferácia môže paradoxne viesť k väčšej stabilite, pretože rozširuje "strach" z MAD).
Zhrnuté, zatiaľ čo jadrové zbrane predstavujú obrovské nebezpečenstvo a hrozbu pre prežitie ľudstva, široko sa uznáva, že ich existencia, paradoxne, hrala kľúčovú úlohu pri zabránení rozsiahleho vojenského konfliktu medzi hlavnými mocnosťami počas studenej vojny a naďalej prispieva k strategickej stabilite vo svete.
Čo je to Teória Hier?
Teória hier je odvetvie aplikovanej matematiky a ekonómie, ktoré analyzuje strategické interakcie medzi racionálnymi aktérmi (hráčmi). Zjednodušene povedané, skúma situácie, v ktorých výsledok rozhodnutia jedného aktéra závisí nielen od jeho vlastných rozhodnutí, ale aj od rozhodnutí ostatných aktérov. Teória hier sa snaží modelovať tieto interakcie a predpovedať optimálne stratégie pre každého hráča.
Kľúčové pojmy v teórii hier:
Hráči: Aktéri zapojení do interakcie (napríklad štáty, firmy, jednotlivci).
Stratégie: Dostupné možnosti alebo akcie, ktoré si môže každý hráč zvoliť.
Výsledky (Payoffs): Odmeny alebo dôsledky pre každého hráča v závislosti od kombinácie zvolených stratégií všetkých hráčov.
Pravidlá: Podmienky a obmedzenia, ktoré určujú priebeh hry.
Racionalita: Predpoklad, že hráči sú racionálni, čo znamená, že si vyberajú stratégie, ktoré maximalizujú ich vlastné výsledky.
Aplikácia v medzinárodných vzťahoch:
Teória hier je mimoriadne užitočná pri analýze medzinárodných vzťahov, pretože správanie štátov je často strategické a vzájomne závislé. Pomáha pochopiť:
Deterencia (Odstrašenie): Ako hrozba jadrovej odvety (ako sme už spomenuli v MAD) odrádza od útoku. Model "Hry kurčiat" (Chicken Game) je často používaný na ilustráciu krízových situácií, kde sa dve strany rútia k stretu a každá dúfa, že tá druhá ustúpi.
Spolupráca a konflikt: Prečo a kedy štáty spolupracujú (napr. v rámci medzinárodných inštitúcií) a kedy dochádza ku konfliktu. Dilema väzňa (Prisoner's Dilemma) je klasický príklad, ktorý ukazuje, prečo aj racionálni aktéri môžu konať proti svojmu kolektívnemu záujmu a skončiť v horšej situácii.
Formovanie aliancií: Ako štáty uzatvárajú spojenectvá na základe svojich strategických záujmov.
Vyjednávanie a diplomacia: Ako sa vedú rokovania a ako sa dosahujú dohody.
Čo je to Neorealizmus?
Neorealizmus, známy aj ako štrukturálny realizmus, je jednou z najvplyvnejších teórií v oblasti medzinárodných vzťahov. Vyvinul ho predovšetkým Kenneth Waltz vo svojej knihe Theory of International Politics (1979).
Neorealizmus vychádza z klasického realizmu, ale presúva dôraz z ľudskej povahy (ktorá bola pre klasických realistov zdrojom konfliktu) na štruktúru medzinárodného systému.
Kľúčové princípy neorealizmu:
Anarchia: Medzinárodný systém je anarchický, čo znamená, že neexistuje žiadna centrálna svetová vláda alebo autorita, ktorá by vynucovala zákony a udržiavala poriadok medzi štátmi.
Štáty ako hlavní aktéri: Hoci uznáva existenciu iných aktérov (napr. medzinárodné organizácie), neorealizmus považuje štáty za hlavných a najdôležitejších aktérov v medzinárodnej politike.
Jednotkové a racionálne štáty: Štáty sú považované za jednotné racionálne entity, ktoré sa snažia prežiť a maximalizovať svoju bezpečnosť v anarchickom prostredí. Ich vnútorné zloženie (demokracia vs. autoritárstvo) je pre neorealistov menej dôležité ako ich postavenie v medzinárodnom systéme.
Sebapomoc (Self-Help): V anarchickom prostredí sa štáty nemôžu spoľahnúť na nikoho iného a musia sa spoliehať na vlastné schopnosti na zaistenie svojej bezpečnosti. To vedie k neustálej akumulácii moci a obranyschopnosti.
Rozloženie moci: Rozloženie moci medzi štátmi (unipolárny, bipolárny, multipolárny systém) je kľúčovým faktorom, ktorý ovplyvňuje správanie štátov a stabilitu medzinárodného systému. Kenneth Waltz tvrdil, že bipolárny systém (ako počas studenej vojny medzi USA a ZSSR) je najstabilnejší, pretože je jasné, kto je zodpovedný za odstrašenie a existuje menší priestor pre chybné kalkulácie.
Dilema bezpečnosti (Security Dilemma): Snaha jedného štátu zvýšiť svoju bezpečnosť (napr. zbrojením) môže byť vnímaná inými štátmi ako hrozba, čo ich núti reagovať podobne. To môže viesť k špirále zbrojenia a znižovaniu celkovej bezpečnosti pre všetkých.
Rozdiel oproti klasickému realizmu:
Zatiaľ čo klasický realizmus (napr. Hans Morgenthau) pripisoval konflikty zlej ľudskej povahe a ambíciám štátnikov, neorealizmus sa zameriava na štrukturálne podmienky medzinárodného systému. Podľa neorealistov sa štáty správajú určitým spôsobom nie preto, že sú "zlé" alebo "agresívne", ale preto, že sú nútené k takémuto správaniu anarchickou štruktúrou medzinárodného systému a snahou o vlastné prežitie.
Obe tieto teórie sú fascinujúce a poskytujú silné analytické nástroje na pochopenie dynamiky medzinárodnej politiky a úlohy jadrových zbraní v nej.
Dobre, pozrime sa na Dilemu väzňa. Je to jeden z najznámejších a najpoužívanejších príkladov v teórii hier, ktorý skvele ilustruje, prečo aj racionálni aktéri môžu skončiť v situácii, ktorá nie je optimálna pre žiadneho z nich, a prečo je spolupráca taká zložitá.
Čo je to Dilema väzňa?
Predstavte si nasledujúcu situáciu:
Dvaja podozriví, A a B, boli zatknutí pre trestný čin a sú vypočúvaní oddelene, v oddelených miestnostiach, takže nemôžu komunikovať. Polícia im ponúkne nasledujúce možnosti:
Ak jeden z nich prizná vinu (zradí) a ten druhý bude mlčať (bude spolupracovať), ten, ktorý priznal, bude okamžite prepustený a ten, ktorý mlčal, dostane maximálny trest (napríklad 10 rokov väzenia).
Ak obaja mlčia (navzájom spolupracujú), polícia má dostatok dôkazov len na to, aby ich obvinila z menšieho trestného činu (napríklad rok väzenia pre každého).
Ak obaja priznajú vinu (zradia), obaja dostanú znížený trest (napríklad 5 rokov väzenia pre každého).
Prehľad výsledkov (trestov vo väzení) by mohol vyzerať takto:
Analýza Dilemy väzňa
Pozrime sa na rozhodovanie z pohľadu Väzňa A (rozhodovanie Väzňa B je symetrické):
Ak Väzeň B mlčí: Väzeň A môže buď mlčať (dostane 1 rok) alebo priznať (dostane 0 rokov). Pre Väzňa A je v tomto prípade lepšie priznať.
Ak Väzeň B prizná: Väzeň A môže buď mlčať (dostane 10 rokov) alebo priznať (dostane 5 rokov). Pre Väzňa A je v tomto prípade tiež lepšie priznať.
Zistíme, že bez ohľadu na to, čo urobí Väzeň B, pre Väzňa A je vždy racionálnejšie priznať sa (zradiť). Toto je známe ako dominantná stratégia. Keďže situácia je symetrická, to isté platí aj pre Väzňa B – jeho dominantnou stratégiou je tiež priznať sa.
Výsledkom je, že obaja racionálni väzni sa rozhodnú priznať sa, a obaja dostanú trest 5 rokov.
Paradox Dilemy väzňa
A tu je ten paradox:
Optimálny výsledok pre oboch spoločne by bol, keby obaja mlčali (spolupracovali). Vtedy by obaja dostali len 1 rok väzenia.
Avšak, keďže nemôžu veriť tomu, že ten druhý bude spolupracovať (a majú motiváciu zradiť), racionálne rozhodovanie každého z nich vedie k horšiemu výsledku pre oboch. Individuálne racionálne rozhodnutia vedú ku kolektívne suboptimálnemu výsledku.
Aplikácia v medzinárodných vzťahoch
Dilema väzňa je mimoriadne relevantná pre medzinárodné vzťahy a pomáha vysvetliť mnohé problémy:
Zbrojenie a odzbrojenie: Každý štát by chcel, aby sa všetci ostatní odzbrojili, zatiaľ čo on sám si zachová svoj arzenál. Keďže nemôže veriť ostatným, že sa odzbroja (a bojí sa, že by ho zradili), pokračuje v zbrojení, čo vedie k špirále zbrojenia a dileme bezpečnosti, aj keď by všetci boli bezpečnejší, keby sa odzbrojili.
Ochrana životného prostredia: Štáty chcú, aby všetci znižovali emisie uhlíka, ale každá krajina má individuálnu motiváciu "podvádzať" a nerobiť nič, aby si udržala ekonomický rast. Výsledok je globálne znečistenie.
Obchodné vojny: Štáty si navzájom uvaľujú clá a prekážky, aj keď by voľný obchod priniesol väčší blahobyt pre všetkých.
Riešenie Dilemy väzňa v praxi:
V reálnom svete sa Dilema väzňa často prekonáva prostredníctvom:
Opakovaných interakcií: Ak hráči hrajú hru opakovane, môžu si vybudovať dôveru a naučiť sa spolupracovať. Hrozba budúcej odvety (tret for tat) môže podnietiť spoluprácu.
Inštitúcie a dohody: Medzinárodné organizácie, zmluvy a dohody (napr. zmluvy o kontrole zbrojenia, WTO, Parížska dohoda o klíme) môžu vytvoriť pravidlá a monitorovacie mechanizmy, ktoré menia "výsledky" hry a podnecujú spoluprácu. Poskytujú sankcie za "zradu" a odmeny za spoluprácu.
Komunikácia a dôvera: Schopnosť komunikovať a budovať dôveru medzi aktérmi je kľúčová na prekonanie individuálnej racionality vedúcej k suboptimálnym výsledkom.