Prečo Japonsko nekapitulovalo v roku 1945 hneď po atómovom útoku na Hirošimu?
V čase atómového útoku na Hirošimu (6. augusta 1945) bola japonská vláda hlboko rozdelená:
"Mierová" frakcia: Určití vysokí predstavitelia, vrátane cisára Hirohita a ministra zahraničných vecí Shigenoriho Tōgōa, si uvedomovali zúfalosť situácie a usilovali sa o ukončenie vojny. Hľadali spôsob, ako vyjednať mier, ideálne prostredníctvom neutrálneho Sovietskeho zväzu.
"Vojnová" frakcia (jastrabi): Silná a vplyvná vojenská klika, najmä generáli a admirálmi, absolútne odmietala bezpodmienečnú kapituláciu. Verili, že Japonsko by malo bojovať až do samého konca ("jedna posledná rozhodujúca bitka") a spôsobiť Spojeným štátom také obrovské straty, že by boli nútení vyjednať priaznivejšie podmienky mieru. Táto frakcia bola hlboko zakorenená v japonskom kóde cti Bushido, ktorý považoval kapituláciu za nesmiernu hanbu.
Prečo Hirošima sama o sebe nebola okamžite dostatočná?
Hoci bomba na Hirošimu bola bezprecedentná, okamžitá kapitulácia nenastala z viacerých dôvodov:
Chýbajúce informácie a šok: Japonské velenie spočiatku netušilo, čo presne Hirošimu zasiahlo. Rozsah skazy bol obrovský a nepredstaviteľný. Trvalo nejaký čas, kým sa zozbierali informácie a pochopila sa povaha novej zbrane. Dokonca aj po pochopení povahy zbrane, militaristická frakcia tvrdila, že Američania majú len jednu alebo dve bomby a nemôžu v útokoch pokračovať.
Odmietanie bezpodmienečnej kapitulácie: Kľúčovou prekážkou pre mierovú frakciu bolo odmietnutie Postupimskej deklarácie (26. júl 1945), ktorá požadovala bezpodmienečnú kapituláciu. Pre japonských lídrov, najmä vojenských, bola bezpodmienečná kapitulácia neprípustná, pretože nezaručovala zachovanie cisárskeho systému a postavenia cisára.
Otázka cisára: Táto bola absolútne kľúčová. Japonci vnímali cisára ako božskú bytosť a duchovné centrum národa. Akákoľvek kapitulácia, ktorá by ohrozila jeho osobu, jeho trón, alebo jeho nedotknuteľnosť (napríklad postavením pred súd ako vojnového zločinca), bola pre vojenskú frakciu (a pre mnohých Japoncov) neprijateľná. Spojenci však v Postupimskej deklarácii zámerne mlčali o osude cisára, aby udržali tlak.
Nádej na vyjednávanie cez ZSSR: Japonsko stále dúfalo, že neutrálny Sovietsky zväz by mohol sprostredkovať mierové rokovania s priaznivejšími podmienkami. Tento plán však padol po udalostiach 9. augusta.
Mentálny odpor a propaganda: Japonská spoločnosť a armáda boli desaťročia indoktrinované kultom cti, sebaobetovania a nemožnosti kapitulácie. Propaganda neustále zdôrazňovala, že boj bude pokračovať do konca.
Kľúčový zlom: Vstup ZSSR do vojny a Nagasaki
Rozhodujúce udalosti, ktoré prelomili patovú situáciu v japonskom vedení, nastali krátko po Hirošime:
8. august 1945: Sovietsky zväz vyhlásil vojnu Japonsku a začal inváziu do Mandžuska. Toto bol pre Japonsko obrovský strategický šok. Eliminovalo to akúkoľvek nádej na sovietske sprostredkovanie mieru a otvorilo novú, silnú frontu, ktorá rýchlo prevalcovala slabé japonské sily v Mandžusku. Hrozba rozsiahlej sovietskej invázie a následnej okupácie, potenciálne aj Hokkaida, bola pre Japonsko nočnou morou. Niektorí historici dokonca tvrdia, že vstup ZSSR do vojny bol pre kapituláciu rozhodujúcejší ako atómové bomby.
9. august 1945: Zhodenie atómovej bomby na Nagasaki. Toto bol druhý, nemenej desivý dôkaz americkej schopnosti masovej deštrukcie. Ak niektorí ešte po Hirošime verili, že ide o jednorazový úder, Nagasaki ukázalo, že USA sú schopné opakovať tieto útoky.
Cisárovo rozhodnutie
Až po týchto dvoch udalostiach sa situácia v japonskej Najvyššej rade pre riadenie vojny stala neudržateľnou. Cisár Hirohito, ktorý sa predtým zdráhal priamo zasahovať, využil túto krízu, aby prelomil patovú situáciu. V noci z 9. na 10. augusta sa zúčastnil na imperiálnej konferencii, kde po zdĺhavej a neplodnej debate prelomil precedens a priamo vyjadril svoje želanie prijať podmienky Postupimskej deklarácie, pod podmienkou, že cisár bude môcť zostať ako hlava štátu (čo bolo implicitne dovolené, ale nie výslovne potvrdené).
Nasledovali ďalšie dni rokovaní a dokonca aj neúspešný vojenský prevrat zo strany jastrabov, ktorí chceli kapitulácii zabrániť. Nakoniec však cisárovo rozhodnutie a hrozba totálnej deštrukcie prevážili.
Záver
Nie, Hirošima sama o sebe nebola dostatočným signálom pre okamžitú kapituláciu celého japonského vedenia. Aj cisár, hoci bol za mier, potreboval podporu a argumenty, ktoré by prelomili odpor vojenskej kliky. Kombinácia:
Zničujúcej atómovej bomby na Hirošimu,
Vstupu Sovietskeho zväzu do vojny a jeho bleskového postupu,
Druhej atómovej bomby na Nagasaki,
a naliehavej potreby zachrániť cisársky systém pred totálnou deštrukciou a potenciálnym zrušením,
bola tým komplexným tlakom, ktorý nakoniec prinútil Japonsko kapitulovať 15. augusta 1945. Bez akéhokoľvek z týchto faktorov by sa vojna pravdepodobne pretiahla.
Mali USA po atómovom útoku na Nagasaki pripravenú ďalšiu atómovú bombu "skladom" pripravenú k nasadeniu?
Áno, USA mali po Nagasaki pripravenú ďalšiu atómovú bombu a plánovali jej nasadenie.
Plánovanie ďalších útokov
Pripravenosť tretej bomby proti Japonsku: Po zhodení bomby na Nagasaki (9. augusta 1945) Spojené štáty aktívne pripravovali ďalšiu atómovú bombu. Očakávalo sa, že táto bomba, ďalšia "Fat Man" ako tá z Nagasaki, bude pripravená na nasadenie okolo 19. augusta 1945.
Ďalšie bomby: Okrem toho sa počítalo s tým, že do konca septembra budú pripravené tri ďalšie bomby a ďalšie tri do konca októbra, čo by celkovo znamenalo až sedem ďalších bômb.
Tajné pokyny: Generál Leslie Groves, riaditeľ projektu Manhattan, poslal 10. augusta 1945 memorandum, v ktorom uviedol, že ďalšia bomba by mala byť pripravená na použitie "pri prvom vhodnom počasí po 17. alebo 18. auguste". K tomuto memorandu však bola pridaná ručne písaná poznámka, že bomba nesmie byť použitá bez výslovného súhlasu prezidenta.
Zastavenie útokov
Vojenské velenie v USA pôvodne plánovalo pokračovať v atómových útokoch, aby prinútili Japonsko ku kapitulácii. Prezident Harry S. Truman však prejavil čoraz väčšie obavy z obetí a etických dôsledkov ďalších atómových útokov.
Keď sa Truman dozvedel, že ďalšia bomba bude pripravená približne o týždeň, nariadil, aby sa žiadne ďalšie atómové bomby neshodili bez jeho priameho súhlasu. Neskôr uviedol, že ho desila predstava vyhladenia ďalších 100 000 ľudí a "všetkých tých detí".
Japonská kapitulácia
Japonsko oznámilo svoju kapituláciu Spojencom 15. augusta 1945, šesť dní po bombardovaní Nagasaki a vstupe Sovietskeho zväzu do vojny proti Japonsku. Formálny akt kapitulácie bol podpísaný 2. septembra 1945, čím sa oficiálne skončila druhá svetová vojna. Vďaka tomu už nebolo "potrebné" nasadiť tretiu ani ďalšie pripravené atómové bomby.
Záverom možno povedať, že japonský cisár Hirohito nebol len bezmocnou figúrkou, ktorú generáli dotlačili do vojny. Hoci mohol mať počiatočné výhrady a preferoval mier, nakoniec s útokom na Pearl Harbor a vstupom do vojny s USA súhlasil. Jeho rola bola kombinácia ústavného postavenia, osobného vplyvu a prispôsobenia sa dominantným militaristickým prúdom v japonskej politike tej doby. Bez jeho súhlasu by Japonsko neprepadlo Pearl Harbour a nezačalo vojnu s USA, Veľkou Britániou, Holandskom.
Pred vojnou bol cisár Hirohito vystavený obrovskému tlaku zo strany vojenských lídrov, ktorí mu prezentovali argumenty o nevyhnutnosti vojny pre prežitie Japonska (najmä kvôli ropnému embargu a tlaku USA na stiahnutie japonských vojsk z Číny). Pravdepodobne uveril, že je to nevyhnutný osud Japonska a že je to pre dobro národa. Keby cisár rázne odmietol dať súhlas k vojnovému "riešeniu" situácie, riskoval by vnútorný konflikt s vplyvnou militaristickou frakciou, čo mohlo destabilizovať krajinu. Až v kritickom momente - akým bola kapitulácia v roku 1945 - bol cisár schopný a ochotný použiť svoju autoritu na presadenie mierového rozhodnutia aj proti vojenskej elite, ktorá presadzovala boj až do konca.