Úvod do elektronickej hudby: Kraftwerk neboli prví






Cesta k moderným syntezátorom a sekvencerom sa začala už v 19. storočí. V roku 1897 vynašiel Edwin S. Votey automatický klavír Pianolu (Player Piano). Pianola dokázala prehrať hudbu \”naprogramovanú\” na diernom páse. Pokušeniu neodolali ani veľkí skladatelia ako Stravinskij. Ručne dierovali pás a používali Pianolu na prehrávanie nápadov a klavírnych skladieb ako krokový sekvencer…

Roboti na pódiu

Aj prví roboti hrajúci na klávesy sa objavili na pódiách už koncom 19. storočia. Nemali humanoidnú podobu, bol to akýsi mechanizmus s \”prstami\” na klávesnici, poháňanými stlačeným vzduchom (Forneaux, 1863)… Nebola to ešte elektronická hudba, bola však už automatizovaná a programovateľná.

Choralcelo – nebeské hlasy

Už okolo roku 1900 prebiehali úspešné pokusy o elektroakustické hudobné nástroje – napríklad Choralcelo (Choralcello), nazývané aj \”Heavenly Voices\” (USA). Zachovala sa krátka, ale zaujímavá zvuková nahrávka Choralcela.

Takto znelo Choralcelo:

https://www.youtube.com/watch?v=wJjX2m5Lbpg

Telharmonium

Na prelome 19. a 20. storočia pracoval americký vynálezca Taddeus Cahill na svojom hudobnom nástroji nazvanom Telharmonium. Od 7-tonového prototypu, nadšene prijatého publikom, sa prepracoval k 200-tonovému Telharmoniu, od ktorého si sľuboval veľký úspech. Na hmotnosti obrovského stroja sa podieľalo zložité technické vybavenie, v ktorom nechýbali elektrické generátory a dynamá.

Teleharmonium s klaviatúrou, na ktorej mohli hrať 2 muzikanti súčasne, predstavovalo elektrinou poháňaného predchodcu dnešných syntezátorov a keyboardov. Obvykle sa na ňom hrávali klasické diela – od Bacha po Chopina. Taddeus Cahill nebol len vynálezca, ale aj podnikateľ – mal v pláne komerčne nasadiť Telharmonium v New Yorku. Aby ho tam dostal, musel svoj 200-tonový hudobný nástroj rozmontovať a prepraviť vlakom. Potreboval na to 30 železničných vagónov.

Koncerty v New Yorku boli úspešné a vzbudili pozornosť médií aj verejnosti. Cahill prišiel s revolučným nápadom – začal svoju hudbu z Telharmonia za poplatok distribuovať (vysielať) telefónnymi káblami do domácností aj firiem. Napríklad do reštaurácií, kde potešeným návštevníkom k ich steakom a pečeným zemiakom hrala diaľkovo prenášaná live hudba z Telharmonia. Napriek záujmu predplatiteľov tento obchodný zámer nevyšiel. Problémom sa stal rušivý presah hudobného signálu do bežných telefonických hovorov.

Telefónna spoločnosť preto ukončila zmluvu s Cahillom, ktorý v ťažkej situácii zvažoval položenie vlastnej siete telefónnych káblov. K tomu však – azda pre vysoké finančné náklady – nedošlo. Vynálezca testoval aj vysielanie hudby cez bezdrôtový vysielač, ale narazil na problémy s kvalitou bezdrôtovo prenášaného zvuku. A námorníctvo sa sťažovalo, že im Cahillova hudba ruší bezdrôtové prenosy komunikačných signálov vojnových lodí.

Cahill zostrojil tretie Telharmonium, ktorého premiéra, už bez väčšieho záujmu tlače, sa odohrala v New Yorku v roku 1912. Spoločnosť New York Electric Music Company napokon zbankrotovala – sklamaný Cahill z nej odišiel ešte pred krachom. Posledným preživším strojom bol prvý prototyp, ktorý skončil v šrote v roku 1950.

Dobové obrázky Telharmonia si môžete pozrieť na stránke Wikimedia.org. Žiadne zvukové nahrávky sa žiaľ nezachovali. Nadšeným poslucháčom a propagátorom Telharmonia bol aj spisovateľ Mark Twain. Našťastie, medzitým prišli na svet ďalšie elektrofonické a dokonca elektronické nástroje. Jedným z nich bol theremin, známy aj ako Termenvox.

Theremin (Termenvox)

Theremin vytvoril v roku 1912 ruský fyzik a hudobník Lev Sergejevič Těrmen (Leon Theremin). Nešlo o klávesový nástroj – theremin bol prvým bezdotykovým hudobným nástrojom v histórii. Theremin hrá na základe rádiových interferencií. Hudobník pohybuje rukami v blízkosti antén thereminu bez toho, aby sa nástroja dotkol – pravou rukou ovláda výšku tónu, ľavou dynamiku a hudobný výraz.

Takto znie theremin:

https://www.youtube.com/watch?v=K6KbEnGnymk

Theremin zožal na koncertoch veľký úspech a na rozdiel od iných podivných vynálezov tej doby neupadol do zabudnutia. Dodnes ho vyrába a predáva firma Moog v modernizovanej analógovo-digitálnej verzii (napríklad model MOOG Etherwave Standard Theremin Ash).

Theremin s nadšením použili nielen Kraftwerk, ale aj Jean Michel Jarre (Oxygen 7-13) alebo Pink Floyd (Meddle, 1971 – Echoes) a jeho chvejivé tóny občas znejú v modernej elektronickej, experimentálnej či vážnej hudbe dodnes.

Rhytmicon (1931)

Rhytmicon bol elektrofonickým predchodcom elektronických bicích automatov. Pracoval na zaujímavom elektro-optickom princípe a vyvinul ho americký hudobník Henry Cowell v spolupráci s Leonom Thereminom. Ako novinka sa rhytmicon vo svojej dobe stal módnym hitom a dokonca sa komponovali skladby priamo pre tento nástroj. Neskôr upadol do zabudnutia.

Takto znie Rhytmicon:

https://www.youtube.com/watch?v=zyjOZPiW5dw&t=14s

Voder & Vocoder

Vocoder (Voice Operated reCorDER) & Voder (Voice Operation DEmonstratoR) = začiatkom druhej svetovej vojny v USA vyvinuli prvý hlasový syntezátor, na ktorom mohli operátorky \”produkovať\” zrozumiteľnú ľudskú reč. Veľký deň pre elektronickú hudbu :)

Dobová nahrávka voderu:

https://www.youtube.com/watch?v=0rAyrmm7vv0

Computer Cantata

Skutočný nástup elektronickej hudby prišiel až po druhej svetovej vojne s rozvojom počítačov. Priekopník počítačovej hudby Lejaren A. Hiller používal pri tvorbe elektronických skladieb analýzu hudby prvok náhody – napríklad v skladbe Computer Cantata.

Computer Cantata (1963):

https://www.youtube.com/watch?v=85fvyWJFq20&t=23s

Cascando

Charles Dodge vo svojej experimentálnej počítačovej hudbe využíval syntetizovaný hlas, napríklad v skladbe Cascando. Experimentoval s nahrávkami na páskach, klasickým klavírom a ďalšími zdrojmi zvuku.

Cascando (1977):

https://www.youtube.com/watch?v=ZKtSoKoUVjI

Song of the Second Moon = to najlepšie na koniec

Tom Dissevelt a Kid Baltan tvorili už v roku 1957 elektronickú hudbu štýlom, ktorý si nezadá s najlepšími syntezátorovými skladbami 80. či 90. rokov 20. storočia. Používali pritom komplikovaný systém, pri ktorom synchronizovali viaceré nahrávky na magnetofónových pásoch a slučkách.

Song of the Second Moon. Rok 1957? Neuveriteľné. Je v tom Kraftwerk, je v tom Jean Michel Jarre, je v tom budúcnosť elektronickej hudby.

Vypočujte si:

https://www.youtube.com/watch?v=ZUt--NpeUAI

Autor: Roman Plencner, 2021.

Zdroje:

  • https://en.wikipedia.org/wiki/Player_piano
  • http://120years.net/the-choralcelomelvin-severyusa1909/
  • http://120years.net/the-telharmonium-thaddeus-cahill-usa-1897/
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Telharmonium
  • http://www.openculture.com/2016/01/meet-the-telharmonium-the-first-synthesizer.html
  • http://synthmuseum.com/magazine/0102jw.html
  • https://cs.wikipedia.org/wiki/Theremin
  • https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/330306-theremin-je-hudobny-nastroj-labuznikov/
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Rhythmicon
  • http://120years.net/the-voder-vocoderhomer-dudleyusa1940/
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Tom_Dissevelt
  • http://www.thesoundprojector.com/2012/04/07/song-of-the-second-moon/