Ako prebehla iracko-iránska vojna? Akú výzbroj a taktiku obe strany použili? Je pravda, že v bojoch nasadili aj deti?






Iracko-iránska vojna, trvajúca od roku 1980 do roku 1988, bola jedným z najkrvavejších konfliktov 20. storočia. Obe strany sa v nej snažili získať vojenskú prevahu, čo viedlo k rozsiahlym nákupom zbraní a obrovským stratám.

Kde nakupovali obe strany zbrane?

Napriek medzinárodným embargám dokázali obe krajiny získať zbrane od rôznych dodávateľov.

  • Irak: Zbrane získaval predovšetkým od Sovietskeho zväzu, Francúzska a Číny. Taktiež mal podporu od mnohých arabských štátov (najmä Saudskej Arábie a Kuvajtu), ktoré mu poskytovali finančnú pomoc na nákup výzbroje. Irak dokonca koncom vojny vybudoval aj vlastný výkonný vojenský priemysel.

  • Irán: Bol vo výrazne zložitejšej situácii kvôli embargu po islamskej revolúcii. Napriek tomu dokázal získať zbrane prostredníctvom nelegálnych obchodov, prepašovaním a tiež od krajín ako Sýria, Líbya, Severná Kórea a Izrael (ktorý v Irán-Contras škandále dodával zbrane Iránu výmenou za prepustenie amerických rukojemníkov).

Aké lietadlá a tanky použili?

Lietadlá:

  • Irak: Používal prevažne sovietske bojové lietadlá, ako napríklad MiG-21, MiG-23, MiG-25, Su-20/22 a Su-25. Mali aj francúzske stroje, napríklad Dassault Mirage F1. Irak mal na začiatku vojny prevahu vo vzduchu, ktorú si dokázal udržať.
  • Irán: Vo veľkej miere sa spoliehal na západnú techniku získanú ešte za čias šáha, najmä americké lietadlá ako F-4 Phantom II, F-5 Freedom Fighter a obávané stíhačky F-14 Tomcat. Počas vojny však Iránci trpeli nedostatkom náhradných dielov, čo obmedzovalo ich bojové schopnosti.

Tanky:

  • Irak: Využíval hlavne sovietske tanky T-54/55, T-62 a T-72, ktoré tvorili chrbticu jeho armády.
  • Irán: Mal vo výzbroji britské tanky Chieftain, americké M-47 a M-60 Patton, ako aj staršie americké M-24 Chaffee. Irán tiež nasadzoval sovietske tanky, ktoré získal pred revolúciou, alebo ich ukoristil.

Rozdiel v nasadení pozemných armád

Hlavným rozdielom v nasadení pozemných armád bola taktika "ľudských vĺn" zo strany Iránu a iracká prevaha v technike a chemických zbraniach.

  • Irán: Kvôli embargu a horšej výzbroji sa Irán spoliehal na obrovské počty pešiakov, často nevycvičených dobrovoľníkov (Basij), ktorí útočili v masívnych "ľudských vlnách". Táto taktika viedla k enormným stratám na životoch, ale dokázala prelomiť iracké línie. Iránske revolučné gardy dopĺňali armádu a nahrádzali nedostatok skúseností fanatizmom.
  • Irak: Irak, s lepšou technickou výbavou (tanky, delostrelectvo, letectvo), sa zameriaval na konvenčné bojové operácie a pozičnú vojnu. Saddám Husajn bezohľadne používal aj chemické zbrane proti iránskym vojakom a dokonca aj proti kurdskému obyvateľstvu (napr. útok na Halabdžu v roku 1988), aby zastavil iránske ofenzívy. Irak si tiež budoval rozsiahle opevnenia.

Nasadenie detí ako samovražedných atentátnikov

Áno, je to pravda. Počas iránsko-irackej vojny boli zo strany Iránu nasadené aj deti, dokonca malé deti, v úlohe samovražedných atentátnikov alebo "čističov mín". Tieto deti boli často indoktrinované a presvedčené, že obeta na bojisku im zabezpečí miesto v nebi. Boli posielané v prvých vlnách útokov, aby prešli mínovými poľami a vytvorili cestu pre regulárne jednotky. Bol to tragický a odsúdeniahodný aspekt tohto konfliktu.

Prečo vojna vypukla a ako skončila?

Príčiny vypuknutia vojny:

  • Spor o Šatt al-Arab: Hlavnou bezprostrednou príčinou bol dlhodobý spor o kontrolu nad hraničnou vodnou cestou Šatt al-Arab (ústie riek Eufrat a Tigris do Perzského zálivu), ktorá má strategický a ekonomický význam.
  • Irak ako regionálna mocnosť: Saddám Husajn, iracký prezident, chcel využiť oslabenie Iránu po islamskej revolúcii (1979), ktorá zvrhla prozápadného šáha a viedla k politickej nestabilite a čistkám v iránskej armáde. Veril, že rýchlo porazí Irán a stane sa dominantnou regionálnou mocnosťou.
  • Ideologické a náboženské rozdiely: Okrem teritoriálnych a mocenských ambícií zohrávali úlohu aj ideologické rozdiely medzi sekulárnym režimom Saddáma Husajna (strana Baas) a šiitskou islamskou republikou ajatolláha Chomejního, ktorý vyzýval na zvrhnutie irackého režimu. Irak sa obával šírenia islamskej revolúcie do svojich vlastných šiitských oblastí.
  • Iránska provincia Chúzistan: Irak si nárokoval iránsku provinciu Chúzistan (obývanú arabskou menšinou) bohatú na ropu.

Koniec vojny:

Vojna skončila 20. augusta 1988 prímerím, prijatím rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 598. Koniec vojny bol v podstate nerozhodný, bez jasného víťaza a s obrovskými stratami na oboch stranách.

  • Obe krajiny boli ekonomicky vyčerpané a utrpeli státisíce obetí.
  • Žiadna strana nedosiahla svoje pôvodné ciele. Irán neuspel v zvrhnutí Saddáma Husajna a Irak nezískal Chúzistan ani kontrolu nad Šatt al-Arab.
  • Vojna zmenila Irak na silnejšiu vojenskú mocnosť, ale zároveň ho zanechala s obrovskými dlhmi (najmä voči Kuvajtu a Saudskej Arábii), čo neskôr prispelo k irackej invázii do Kuvajtu v roku 1990.