Aké boli typické torpédové bombardéry druhej svetovej vojny?






Počas druhej svetovej vojny sa osvedčilo niekoľko typických torpédových bombardérov, ktoré zohrali významnú úlohu v námorných bitkách. Medzi najznámejšie patria:

Spojenci:

  • Fairey Swordfish (Spojené kráľovstvo): Hoci bol zastaraný už na začiatku vojny, tento dvojplošník bol prekvapivo úspešný, najmä v nočných útokoch a pri potopení nemeckej bojovej lode Bismarck. Jeho nízka rýchlosť a dobrá manévrovateľnosť boli v niektorých situáciách výhodou.
  • Grumman TBF Avenger (USA): Robustný a spoľahlivý palubný torpédový bombardér, ktorý sa stal štandardom amerického námorníctva v druhej polovici vojny. Bol vybavený radarom a mal väčší dolet a nosnosť ako jeho predchodcovia.
  • Douglas TBD Devastator (USA): Hlavný torpédový bombardér amerického námorníctva na začiatku vojny, ale utrpel ťažké straty v bitkách ako pri Midway, čo viedlo k jeho nahradeniu typom Avenger.
  • Bristol Beaufort a Bristol Beaufighter (Spojené kráľovstvo): Beaufort bol dvojmotorový torpédový bombardér, ktorý operoval z pozemných základní. Beaufighter, pôvodne stíhačka, bol neskôr adaptovaný aj na úlohu torpédového bombardéra a bol známy svojou silnou výzbrojou.

Osa:

  • Nakadžima B5N (Japonsko): Bol hlavným palubným torpédovým bombardérom japonského námorníctva na začiatku vojny a zúčastnil sa útoku na Pearl Harbor. Bol rýchly a mal dlhý dolet, ale bol zraniteľný voči stíhačom.
  • Micubiši G4M (Japonsko): Pozemný stredný bombardér, ktorý bol často používaný aj na torpédové útoky. Mal dlhý dolet, ale bol slabo chránený a ľahko horľavý, čo mu vynieslo prezývku "lietajúca zapaľovač".
  • Savoia-Marchetti SM.79 Sparviero (Taliansko): Trojmotorový stredný bombardér, ktorý sa používal aj na torpédové útoky v Stredomorí.

Tieto lietadlá sa líšili svojimi charakteristikami, ako bola rýchlosť, dolet, nosnosť a manévrovateľnosť, a boli nasadzované v rôznych divadlách vojny. Vývoj torpédových bombardérov počas vojny smeroval k robustnejším konštrukciám, väčšiemu doletu a nosnosti, a k integrácii nových technológií, ako bol radar.

Koľko torpéd mohol súčasne niesť do útoku Micubiši G4M alebo Savoia-Marchetti SM.79 Sparviero?

Oba lietadlá boli primárne stredné bombardéry, ktoré boli neskôr adaptované na úlohu torpédových bombardérov. Ich kapacita pre torpéda bola obmedzená:

  • Micubiši G4M: Mohol niesť jedno torpédo s hmotnosťou do 800 kg.
  • Savoia-Marchetti SM.79 Sparviero: Tiež mohol niesť jedno torpédo. Existovali aj experimentálne verzie, ktoré mohli niesť dve torpéda, ale tie neboli široko používané.

Je dôležité poznamenať, že primárnou úlohou týchto lietadiel bolo bombardovanie a ich schopnosť niesť torpéda bola sekundárna a často využívaná v špecifických námorných útočných misiách.

Nemecký Heinkel He-111 takisto mohol niesť len 1 torpédo?

Niektoré špecializované verzie, najmä He 111 H-6, boli upravené tak, aby mohli niesť dve externé torpéda typu LT F5b. Tieto verzie sa používali hlavne proti námorným cieľom.

Je dôležité rozlišovať medzi štandardnou bombardovacou konfiguráciou, kde He 111 niesol bomby (až do 2000 kg interne alebo viac externe), a špecializovanou konfiguráciou torpédového bombardéra. V úlohe bombardéra nemohol niesť torpéda a naopak, v úlohe torpédového bombardéra bola jeho nosnosť bômb obmedzená alebo žiadna.

Ako sa v druhej svetovej vojne osvedčil nemecký torpédonosný hydroplán Heinkel He-115?

Heinkel He 115 bol dvojmotorový plavákový hydroplán, ktorý slúžil v Luftwaffe počas druhej svetovej vojny. Bol navrhnutý ako viacúčelové lietadlo schopné vykonávať prieskumné, torpédové bombardovacie a minonosné misie.

He 115 mal na začiatku vojny relatívne dobré letové vlastnosti a dobrý dolet. Jeho hlavnými výhodami boli:

  • Dlhý dolet: Umožňoval mu operovať na rozsiahlych morských oblastiach.
  • Schopnosť operovať z vody: To mu dávalo flexibilitu, keďže nemusel byť viazaný na letiská a mohol využívať odľahlé fjordy a pobrežné oblasti, najmä v Nórsku.

Avšak, mal aj značné nevýhody, ktoré sa prejavili s postupom vojny:

  • Nízka rýchlosť: Bol relatívne pomalý, čo ho robilo zraniteľným voči moderným stíhačkám.
  • Slabá obranná výzbroj: Jeho obranné guľomety boli často nedostatočné na odrazenie stíhacích útokov.
  • Zastaraná koncepcia: Plavákové lietadlá boli rýchlosťou aj obratnosťou znevýhodnené oproti lietadlám so zaťahovacím kolesovým podvozkom.

Preto bol He 115 pomerne rýchlo nahradený účinnejšími pozemnými bombardérmi, ako boli Junkers Ju 88, pre námorné protilodné operácie, hoci zostal v službe v špecializovaných úlohách až do konca vojny.

Heinkel He 115 bol významne nasadzovaný proti arktickým konvojom do Murmanska a Archangeľska, ktoré plávali zo západných spojeneckých prístavov do Sovietskeho zväzu. Tieto letecké operácie proti konvojom boli vedené z nemeckých základní v okupovanom severnom Nórsku, kde Heinkely He-115 našli svoje ideálne bojisko:

  • Nedostatok vzdušného krytia: Na začiatku vojny, a najmä v odľahlých arktických oblastiach, konvoje často trpeli nedostatkom adekvátneho vzdušného krytia. To znižovalo zraniteľnosť He 115 voči nepriateľským stíhačkám.
  • Dlhý dolet: Dlhé trasy arktických konvojov vyžadovali lietadlá s dlhým doletom, čo bolo pre He 115 výhodou.
  • Minovanie: Okrem torpédových útokov bol He 115 často používaný aj na kladenie námorných mín, ktoré predstavovali pre konvoje a spojenecké lode všeobecne vážnu hrozbu.

Najznámejšou udalosťou, kde He 115 zohral úlohu, bola tragédia konvoja PQ-17 v júli 1942, ktorý utrpel katastrofálne straty. He 115, spolu s inými nemeckými lietadlami (ako He 111 a Ju 88) a ponorkami, sa podieľal na útokoch - pričom im pomohol nešťastný rozkaz z britskej admirality na rozptýlenie konvoja.

Okrem arktických konvojov bol He 115 používaný aj na minovanie v Lamanšskom prielive a Severnom mori, ako aj na pobrežný prieskum a dokonca aj na tajné operácie, ako bolo vysadzovanie agentov za nepriateľské línie. Celkovo však jeho najvýznamnejšie a najúčinnejšie operácie ako torpédového bombardéra boli práve proti arktickým konvojom.

A čo Junkers Ju-88?

Torpédonosné verzie Junkersu Ju 88 sa osvedčili pomerne dobre, najmä v neskorších fázach vojny, keď Nemecko zlepšilo svoje letecké torpéda a vyvinulo špecifické taktiky pre útoky.

Junkers Ju 88 ako torpédový bombardér:

  • Všestrannosť: Ju 88 bol mimoriadne všestranný stroj, ktorý sa osvedčil v mnohých úlohách – ako bombardér, strmhlavý bombardér, nočná stíhačka, prieskumné lietadlo a samozrejme aj torpédový bombardér. Táto adaptabilita mu umožnila plniť aj námorné úlohy.
  • Vylepšené torpéda: Nemecké letecké torpéda, najmä typ LT F5b, prešli vývojom a stali sa spoľahlivejšími. Predtým trpeli technickými problémami a vysokou mierou zlyhania.
  • Nové taktiky: Luftwaffe vyvinula nové taktiky pre útoky torpédami, vrátane koordinovaných útokov viacerých lietadiel, ktoré mali zvýšiť šance na zásah a preťažiť obranu lode.
  • Konvoj PQ-17: Hoci He 115 zohral úlohu, hlavnú ťarchu torpédových útokov na konvoj PQ-17 v júli 1942 niesli práve Ju 88 a He 111. Ich sústredené útoky viedli k značným stratám.
  • Proti námorným cieľom: Ju 88 bol používaný proti konvojom v Atlantiku, Stredomorí, Baltskom a Arktickom mori. Bol schopný niesť jedno alebo dve torpéda (zvyčajne dve na vonkajších závesníkoch torpéd).
  • Rýchlosť a dolet: V porovnaní s He 115 bol Ju 88 podstatne rýchlejší a odolnejší, čo mu dávalo lepšie šance na prežitie proti stíhačkám a protilietadlovej paľbe.

Napriek tomu, že Ju 88 bol efektívny torpédový bombardér, nemecká námorná letecká sila nikdy nedosiahla rozsah a dominanciu, akú mali britské (Coastal Command) alebo americké námorné letectvo.

Prečo sa nemecké letectvo (Luftwaffe) tak málo a neochotne podieľalo vo vojne na mori?

Kľúčové dôvody slabej spolupráce Luftwaffe s nemeckým vojnovým námorníctvom (Kriegsmarine):

  1. Doktrinálne zameranie Luftwaffe:

    • Podpora armády: Luftwaffe bola primárne koncipovaná ako taktická letecká sila určená na podporu pozemných operácií Wehrmachtu. Jej doktrína kládla dôraz na bleskovú vojnu (Blitzkrieg) a úzku spoluprácu s pozemnými silami.
    • Nedostatok strategickej orientácie: Chýbala jej silná strategická bombardovacia zložka a špecializované námorné letectvo bolo považované za okrajové. Hermann Göring, veliteľ Luftwaffe, bol zástancom myšlienky, že "všetko, čo lieta, patrí mne" a odmietal odovzdať lietadlá pod kontrolu Kriegsmarine (nemecké námorníctvo).

  2. Súperenie medzi zložkami ozbrojených síl:

    • Kriegsmarine vs. Luftwaffe: Medzi velením Kriegsmarine a Luftwaffe existovalo značné napätie a rivalita. Kriegsmarine sa snažila získať vlastné námorné letectvo, ale Göring to striktne odmietal. To viedlo k nedostatočnej koordinácii a spolupráci.
    • Priorita zdrojov: Zdroje (palivo, posádky, lietadlá) boli prednostne prideľované frontovým operáciám na východnom fronte a neskôr obrane Ríše proti spojeneckým bombardovacím náletom. Námorné operácie často dostávali nízku prioritu.

  3. Absencia špecializovaného námorného letectva:

    • Žiadny vývoj lietadlových lodí: Nemecko nemalo žiadnu plne funkčnú lietadlovú loď (jediná, Graf Zeppelin, nebola nikdy dokončená). To znamenalo, že nemecké námorné letectvo malo obmedzené možnosti pre operácie na otvorenom mori a bolo závislé od pozemných základní.
    • Nedostatok špecializovaných lietadiel: Hoci Ju 88 bol všestranný, nebol špeciálne navrhnutý ako námorný útočný bombardér od základu. Chýbali špeciálne lietadlá pre námornú spoluprácu, ako napríklad špecializované protiponorkové lietadlá alebo moderné torpédové bombardéry vyvinuté výlučne pre námorné prostredie.

  4. Strategické priority Hitlera:

    • Kontinentálna vojna: Hitler sa sústredil na kontinentálnu vojnu a expanziu na východ. Námorné operácie, s výnimkou ponorkovej vojny (ktorá bola primárne doménou Kriegsmarine), boli pre neho menej dôležité.
    • Operácia Seelöwe (Invázia do Británie): Hoci na začiatku vojny existovali plány na inváziu do Británie, ktoré by si vyžadovali masívnu leteckú podporu nad morom, po neúspechu v Bitke o Britániu boli tieto plány odložené a Luftwaffe sa zamerala na iné ciele.

  5. Technické a doktrinálne nedostatky (raná fáza):

    • Nespoľahlivosť torpéd: Na začiatku vojny boli nemecké letecké torpéda nespoľahlivé a často zlyhávali, čo podkopávalo dôveru v túto zbraň.
    • Protiponorková vojna: Hoci ponorky boli hlavnou zbraňou Kriegsmarine v Atlantiku, Luftwaffe neposkytovala dostatočnú leteckú podporu (prieskum, ochrana, útoky na nepriateľské protiponorkové sily) pre U-booty.

Všetky tieto faktory prispeli k tomu, že Luftwaffe, napriek svojim obrovským zdrojom a potenciálu, hrala vo vojne na mori pomerne obmedzenú a často neochotnú úlohu. Keď už sa do námorných operácií zapojila, často to bolo z donútenia alebo ako reakcia na naliehavú situáciu, nie ako výsledok systematickej a prepracovanej námornej leteckej stratégie.